História

Najstarším dokladom o osídlení chotára obce sú črepy z hlinených nádob, ktoré našiel archeológ F. Javorský v spodnej časti doliny Suchého potoka „Direnzajfn”. Podľa neho tu pravdepodobne v mladšej dobe bronzovej (1300 – 750 rokov pred n. l.) stála nechránená osada. Viac dôkazov o osídlení nie je a F. Javorský usudzuje, že príčinou toho je rieka Hnilec, ktorá pôvodné sídla v jej blízkosti odplavila, preto sa praveké a rannostredoveké dôkazy osídlenia v súčasnosti nachádzajú v naplaveninách koryta rieky.

Počas železnej doby (700 rokov pred n. l.) sa v Hnileckej doline usadili keltskí Kotíni, ktorí vedeli ťažiť a spracovávať železnú rudu z povrchových ložísk. O ich prítomnosti svedčia prastaré haldy medzi Švedlárom a Mníškom.

Predvojnoví spišskí historici chceli nájsť dôkazy, ktorými by sa potvrdilo osídlenie Spiša Nemcami od čias germánskych Kvádov až po príchod hostí v 13. storočí. V okolí Mníška hľadali hradisko – drevený Kvádsky hrad, ktorý dodnes ostal nevysvetlenou záhadou. Podľa J. Hajnóczyho na prednom Špicnbergu mohlo stáť kvádske hradisko vzhľadom na jeho strategickú polohu.

Aj J. Lipták sa priklonil k názoru, že na toto hradisko sa v čase núdze uchyľovali obyvatelia pred nepriateľom. Tvrdil, že sa tu nachádzala lievikovitá diera, hlboká 2 až 2,5 m, z čoho usudzuje, že tu mohlo byť kultové miesto. Tieto úvahy podporoval pravdepodobne výskyt skál a sutiny na vrchole. Pri stavbe železničnej trate Červená Skala – Margecany však bola časť skál zo Špicnbergu odvezená, preto sa táto úvaha nedá potvrdiť ani vyvrátiť.

Iný pohľad mal A. Münnich. Hradisko stotožnil s vŕškom Šlesaj (Zámčisko – 690 m), ktorý sa nachádza juhozápadne od obce. Už aj samotný názov napovedá, že sa tu nejaká stavba mohla nachádzať. A. Münnich napísal: „Na Spiši sa nachádzajú aj iné zostatky múrov, ktoré predpokladajú bohatú šľachtu a v roku 1892 museli ešte stáť. Možno tu spomenúť zámok v Mníšku nad Hnilcom.” V ústnom podaní sa traduje, že tu stál zámoček alebo skôr pekný dom a pod ním sa nachádzala osada. V 18. storočí bola na vršku postavená huta na tavenie rudy a jej zvyšky mohli pomýliť bádateľov. Aj skúsený archeológ a historik M. Slivka pochybuje o pravdivosti tvrdenia Münnicha. Odpoveď na túto otázku môže dať len archeologický výskum.

Podľa F. Javorského existuje dosť poznatkov o tom, že Slovania, ktorí prišli na Spiš a pravdepodobne aj do dolnej časti Hnileckej doliny (Gelnica), boli už okolo polovice 9. storočia pokresťančovaní benediktínmi. Pokresťančovanie sa robilo niekoľkými spôsobmi, z ktorých rozhodujúce bolo prenášanie vplyvu cez šľachtu na hradiskách, ale mnísi využívali aj križovatky významných ciest. A práve Mníšek sa nachádzal na križovatke starého vojenského chodníka, ktorý viedol z Jasova na Spiš a cesty, ktorá smerovala k ústiu Hnilca do Hornádu. Možno preto sa tu zdržiavali mnísi. Pomenovania obce v prvých písomných zmienkach Heremita a Remethe (slovo heremita pochádza z gréckeho slova eromes = mních – pustovník) potvrdzujú, že v tejto lokalite pôsobili mnísi. Názory, podľa ktorého rádu mníchov dostala obec názov sa však rozchádzajú. F. Javorský sa prikláňal k benediktínom, ale podľa M. Slivku to boli jednoznačne paulíni (pustovníci Svätého Kríža), po ktorých nesie obec názov. Poukazuje pritom na patronáciu dnešného katolíckeho kostola Svätého Kríža.

Sú však aj iné názory. V ľudovej slovesnosti sa traduje, že keď prišli prví osadníci, našli „einsiedlera”, čo znamená „bývajúci sám”, a podľa neho dali obci názov. Podľa L. Müllera z nemeckého názvu naozaj nevyplýva, že tu boli mnísi a tvrdí, že nemecký názov Einsiedler sa odvodil od slova einsiedeln, čo znamená dosídlenie. Možné je aj to, že názov Einsiedel si doniesli osadníci z predchádzajúcich oblastí, ktoré obývali.

Ak boli na území Mníška mnísi, ostáva záhadou, kde stála ich pustovňa alebo starobylý kostolík. V obecnej kronike sa spomína pustovňa oproti bývalému Egerovmu hostincu Najpravdepodobnejším miestom F. Javorského je však územie nad sútokom rieky Hnilec a Smolníckeho potoka v okolí dnešného kostola. Podľa neho bol tu postavený aj kostol zasvätený Svätému Krížu.

V roku 1241 napadli mongolské vojská Uhorsko. K rozhodujúcej bitke došlo 11. apríla 1241 pri Slanej, kde bolo uhorské vojsko na hlavu porazené a kráľ Belo IV. (1235 – 1270) sa dal na útek. Dnes už nevieme potvrdiť, či kráľ neutekal jasovskou cestou a Mongoli ho tadiaľ neprenasledovali. Vieme však, že vypálili obec i kláštor v Jasove a menší oddiel prenikol až na Spiš. Pred nepriateľom sa museli obyvatelia skrývať v lesoch a jaskyniach (Jasovská jaskyňa, Antalova jaskyňa pri Ružíne, Skala útočišťa v Slovenskom raji), nemohli sa venovať poľnohospodárstvu, čo spôsobilo hladomor, dôsledkom ktorého bol úbytok obyvateľstva. Po odtiahnutí Mongolov sa krajina začala pomaly zviechať. Kráľ za služby a pomoc v boji rozdával územia. V roku 1243 takto obdaroval Filipa a Detrika, synov Matúša z rodu Ákošovcov, územím, ktoré patrilo predtým komesovi Boršovi, synovi bána Dominika.

V darovacej listine sa prvýkrát spomína územie Mníška: „Prvá hranica začína vedľa veľkého Hnilca, kde Smolník vteká do Hnilca.” Územie sa rozprestieralo od sútoku Hnilca a Smolníckeho potoka po sútok Slanej a Muránky a odtiaľ na severozápad po pramene Hnilca.

V roku 1255 dostal Kunch, zať komesa Jordana, obyvateľa Levoče, od kráľa Belu IV. rozsiahle pozemky siahajúce po rieku Hnilec. V listine sa spomína veľká cesta, ktorá vedie od Jasova cez Mníšek (magna via que vadit versus Jazov per locum Heremitorii). Je to prvá písomná zmienka o obci vo význame locus (miesto) a slova heremitory (mních – pustovník). Toto pomenovanie vychádzalo pravdepodobne z existencie už skôr spomenutej pustovne.

Jedným z riešení Belu IV. ako postaviť spustošené Uhorsko na nohy bolo pozvanie hostí (hospites) zo západnej časti Európy. Najpočetnejšiu zložku medzi nimi tvorili hostia z nemeckých oblastí. Hostia boli zvýhodňovaní oproti pôvodnému obyvateľstvu rôznymi privilégiami – odpustením daní, oslobodením od poddanských prác, právom lovenia zveri, rybolovu a inými výhodami. Najzaujímavejším privilégiom však bolo kutacie právo, ktoré zahŕňalo nielen kutanie rudy a kovov v baniach, ale aj právo nájdené rudy ťažiť a zužitkovať na svoje účely. Výsady umožňovali mestám i jednotlivcom organizovať ťažbu vo vlastnej réžii, podľa vlastných predstáv, vedomostí a skúseností. Za tieto privilégia museli ťažiari odovzdať panovníkovi daň – urubu (jednu šestinu až jednu desatinu vyťaženej rudy).

Dolný Spiš – Gelnica a okolie (juh a juhozápad) – vytváral vhodné podmienky na rozvoj banského podnikania, preto Belo IV. povýšil Gelnicu v roku 1264 na kráľovské mesto, z ktorého sa stalo centrum banského podnikania v Hnileckej doline. Hostia dosídlili Gelnicu a z nej postupne osídlili celú Hnileckú dolinu. Sami hostia sa nazvali gründlermi a Hnileckú dolinu nazvali: „Gründlegebiet”. Názov je odvodený od slova „gründle”, čo znamená úzke údolie zavlažované potokmi.

Odkiaľ pochádzali hostia? Na základe rečových archaizmov sa dá povedať, že prvá vlna hostí pochádzala z Porýnia a Flandrie, tú neskôr prekryli vlny z rakúsko-bavorskej oblasti (O. Hagala). O pôvode hostí má zaujímavý názor J. E. Alexy. Podľa neho už v 10. Storočí dosiahlo baníctvo v strednom Nemecku pomocou nových technológii a banského práva veľký rozmach. Baníci boli dobre organizovaní v spolkoch, preto sa po vyťažení rúd mohli sťahovať ďalej. Presunuli sa do Saska (Erzgebirge) a Čiech (Kutná Hora, Sliezsko, Staré hory).

Podľa J. E. Alexyho boli baníci v 13. storočí nútení pre vyčerpanosť zlata z tejto oblasti odísť. Pozvanie Belu IV. im prišlo vhod. Poukazuje pritom na fakt, že aj po vyčerpaní ložísk na dolnom Spiši v 19. storočí odišla časť baníkov do Sedmohradska, do oblasti Bukoviny. K tomuto záveru ho priviedlo porovnávanie názvov dolín, vrchov a miest z oblasti Starých hôr a dolného Spiša, ktoré sa zhodujú, a ako príklad uviedol aj nemecký názov našej obce – Einsiedel.

Pojem gründler neskôr zanikol a ostalo označenie „manták”. J. E. Alexy sa domnieva, že si ho nemeckí osadníci odvodili od názvu obyvateľov Hanej na Morave – Hanáci a oni, ktorí obývali hornatejšie časti sa vraj sami nazvali podobne – Mantákmi. Existuje aj iný, pravdepodobnejší názor, že slovo „montana” znamená baníctvo a preto názov Montáci – Mantáci dostali naši predkovia podľa svojej hlavnej pracovnej činnosti – baníctva.

Od druhej polovice 13. storočia nastáva rozmach banského podnikania ako následok obrovského dopytu po rudách. To podnietilo hľadanie nových ložísk a osídľovanie nových oblastí. Dochádza k zmenám v ťažbe a spracovaní rudy. K pôvodným nástrojom – želiezku, kladivu, motyke a čakanu, pribudli nové spôsoby dolovania pomocou ohňa a drevených klinov, ktoré sa polievali vodou. Najvýznamnejšou technickou zmenou bolo zavedenie vodného kolesa, ktoré poháňalo hámorové kladivá a dúchadlá vháňajúce vzduch do pecí.

Osídľovanie prebiehalo šoltýskym spôsobom, a to tak, že kráľ pridelil určité územie šoltýsovi (lokátorovi). V roku 1284 daroval Ladislav IV. (1272 – 1290) Tobiášovi územie v katastri Švedlára a Mníška. V roku 1284 dostal občan Gelnice Hekul od kráľa Ladislava IV. pozemky, ktoré sa nachádzali aj v chotári našej obce a súčasne právo založiť tam osadu. V listine sa píše: „Náš opustený les, zbavený obyvateľov v ktorom sa kedysi zdržiavali pustovníci.” (Silvam nostram desertam et habitatoribus destitutam in qua quodam heremite morabantur.”) Tento rok považujeme preto za rok založenia obce. Za južnú hranicu jeho pozemkov označil cestu z Jasova na Spiš, ktorá prechádzala cez Mníšek. V listine z roku 1287, v ktorej Ladislav IV. udelil Gelnici nové privilégiá, sa Mníšek spomína pod názvom Domus Heremite (pustovňa). Prvá zmienka o Mníšku ako dedine je až z roku 1322, keď sa spomína ako dedina nachádzajúca sa v chotári Gelnice, ktorá je volaná k mníchovi (villa que dicitur ad Heremitam). Slovo ad heremitam znamená ku mníchovi a slovo villa stredovekú dedinu. V pojme villa je zahrnutý jej extravilán – polia, lesy, lúky, bane a intravilán – zastavaná plocha (dvory, ulice a záhrady). Dedina sa rozprestierala nad sútokom vodných tokov Hnilca a Smolníckeho potoka ako väčšina dedín na Spiši (Javorský). Nad ňou stál pravdepodobne kostol. Svedčia o tom nálezy črepín nádob z jamy pri terajšom katolíckom kostole.

V roku 1368 urobil Juraj Bebek na príkaz kráľa Ľudovíta I. (1342 – 1382) revíziu mestského chotára Gelnice, medzi inými sa spomína aj Villa Heremitas (Mníšek). V roku 1375 udelil Ľudovít I. Gelnici nové výsady. Z kráľovskej listiny sa dozvedáme, že Gelnica vlastnila poddanské osady Švedlár, Mníšek, Jaklovce, Margecany, Žakarovce, Veľký Folkmár, Vyšné a Nižné Slovinky, ktoré boli na nej značne závislé. V Gelnici si museli obyvatelia týchto obcí kupovať najdôležitejšie veci (mäso, víno, súkno) a svoje výrobky predávať na gelnickom trhu. Gelnickí občania však mali právo predaja múky, piva a vína, ako i výsek mäsa v týchto dedinách. Dediny mali právo súdiť len vtedy, ak predpokladaná výška pokuty nepresiahla 15 denárov. V listine z roku 1338 sa okrem iného uvádza, že Karol Róbert (1308 – 1342) daroval Mníšek (Remethe) spolu s tromi Švedlármi „lurre per petuo et irrevocabiliter” (navždy a neodvolateľne) Gelnici a Smolníku do spoločného užívania. Kráľ odškodnil pôvodných vlastníkov Mikuláša a Juraja – synov Konráda, ako aj Tomáša a Vavrinca – synov Mikuláša.

V roku 1465 sa majiteľom Spišského hradného panstva stal Imrich Zápoľský. Slobodné banské mestá Gelnica a Smolník stratili svoje postavenie a stali sa jeho súčasťou. Po prehranej bitke pri Moháči roku 1526, kde bolo Turkami uhorské vojsko porazené na hlavu, sa rozpútal mocenský zápas medzi J. Zápoľským a Ferdinandom I. – Habsburským. Víťazom sa stal Ferdinand I. Na jeho strane stál Alexander Turzo, ktorý dostal v roku 1527 Spišské hradné panstvo do užívania. V roku 1636 smrťou posledného mužského potomka Michala Turzu sa skončila éra Turzovského rodu. Ako obvykle pri takýchto udalostiach, nastali spory medzi dedičmi, preto do ich vyriešenia majetok Turzovcov prebral panovník.

Podľa testamentu Michala Turzu sa Spišský hrad a panstvo dostalo v roku 1639 do rúk Štefana Čákiho I. Jeho dedičmi sa stali synovia Štefan a František. Práve František sa zaplietol do Vešeléniho sprisahania, jedného z mnohých proti Habsburgovcom. Po odhalení sprisahania mu bol majetok v roku 1671 zhabaný. Vlastníkom polovice majetku a tým aj polovice banských diel a podnikov sa stal panovník. Druhá polovica ostala Štefanovi Čákimu. Po rokovaniach cisár Leopold 8. apríla 1690 schválil dohodu, podľa ktorej Gelnica a Mníšek pripadli Štefanovi Čákimu, ale Smolník, Švedlár a Štós panovníkovi.

Od začiatku 40-tych rokov 16. storočia sa na Spiši začali šíriť myšlienky Lutherovej reformácie. Turzovci podporovali reformáciu, ktorá sa v spišských mestečkách rýchlo šírila, pretože sem prichádzali kazatelia z nemeckých oblastí. V roku 1541 prešli všetci obyvatelia Mníška na protestantskú vieru.

Turzovcov však vystriedali Čákiovci, ktorí sa stali dôležitými aktérmi rekatolizácie na Spiši. Jedným zo spôsobov nútenia obyvateľov prestúpiť na katolícku vieru bolo napríklad to, že baníkom evanjelického vyznania nedávali prácu, pokiaľ nezmenili vieru. Keďže nechceli ustúpiť, boli na prácu pozývaní baníci z Poľska, z oblasti Wieliczky, ktorí boli katolíckeho vierovyznania a navyše sa stali lacnou pracovnou silou.

Rekatolizácia pokračovala násilným odoberaním kostolov evanjelikom a vyháňaním kňazov. Mníšek preto v roku 1674 musel opustiť evanjelický farár Milek. Až v roku 1681 Šopronský snem vyriešil právne postavenie evanjelikov vo východoslovenských banských mestách tým, že im dovolil stavať kostoly, v dôsledku čoho sa napätá atmosféra upokojila.

Od začiatku 17. storočia vystúpilo viacero sedmohradských kniežat proti absolutistickej moci Habsburgovcov. V druhej polovici 17. storočia im ako zámienka poslúžila aj protireformácia a náboženské cítenie.

Do týchto vojnových udalostí boli zatiahnuté aj spišské mestečká a obce. Po vpáde Bočkajových hajdúchov na Spiš, práve Mníšek najviac doplatil na to, že jeho majiteľ Krištof Turzo stál na strane Habsburgovcov. Koncom roka 1604 vypálili hajdúsi 27 z celkového počtu 34 domov. Tököliho kuruci neboli o nič šetrnejší. Keď v lete roku 1676 vpadli do Hnileckej doliny, bola vyplienená Gelnica, vypálený Smolník, Vondrišel (Nálepkovo), Helcmanovce a podľa neoverených údajov aj Mníšek. Z roku 1682 sa zachovala žiadosť o ochranu od richtára a prísažných adresovaná ma župný úrad, vzhľadom na to, že mestečko je zbedačené a oni sú už z ustavičných nájazdov vojsk nervózni.

Začiatkom 18. storočia sa opäť rozhorel oheň protihabsburgských povstaní. V roku 1703 sa zmocňuje baníckej oblasti v Hnileckej doline František II. Rákoci. V kostolnej veži vo Švedlári sa našla listina z 25. októbra 1711, v ktorej sa okrem iného píše: „Keď boli v Mníšku v roku 1709 ubytované cisárske vojská, rebelanti Mníšek podpálili tak, že vyhorel do tla a ostali len štyri domy.” Neprešiel ani rok a kuruci opäť napadli Mníšek. V mestskej knihe sa píše: „Anno 14. mája 1710 od Košíc prišlo 2000 mužov pod vedením francúzskeho kapitána. Mestečko začali plieniť, podpálili ho a neušetrili ani kostol. Obyvatelia sa hrdinsky a udatne bránili, preto kuruci nemohli dobyť ani kúsok zeme. Keďže sa občania statočne bili, veľa ich na námestí padlo. Boh ochraňuj našich nasledovníkov od toho, aby ich také niečo postihlo.”

V rokoch 1662 – 1664 vypukol v Mníšku mor, následkom ktorého zahynulo 1122 obyvateľov. Nažive ostala len štvrtina obyvateľov. Ak zoberieme do úvahy tieto čísla, tak Mníšek mal mať pred morom 1496 obyvateľov. Následky epidémie museli byť katastrofálne. V roku 1710 kuruci dovliekli do Mníška opäť mor, tentoraz bol počet mŕtvych 400.

Ďalšia morová epidémia vypukla v roku na jar roku 1739. Farár spočiatku zapisoval v matrike ľudí, ktorí zomreli podľa mena. Od júna už však zapisoval len počty ľudí. Zápisy z leta 1739 sú najtragickejšie: 30. júla – dnes zomrela moja kuchárka a zomrelo 37 ľudí, 4. augusta – zomrel môj milovaný brat Jozef Kajnar, ďalší zápis – zomrel richtár Peter Theis a kostolník.

12. augusta je už iným rukopisom napísané: zomrel farár a s ním ďalších 19 ľudí. Pod týmto zápisom je ďalší zápis svedčiaci o tragédii, ktorá nemá na Spiši obdoby. Za jeden deň zomrelo 20 340 ľudí. V tomto roku na mor v Mníšku zomrelo 927 ľudí.

Zaujímavý doklad, ktorý hovorí o počiatkoch poľnohospodárskej činnosti, je z roku 1705. V mestskej knihe sa píše: „Zišli sa richtár, banský majster a rada, aby ustálili desiatu časť farárovi. Podľa najstarších spomedzi nich bol chotár obce klčovaný v časoch, na ktoré sa oni ešte pamätajú. Zápisnica obsahuje 120 mien týchto prvých osadníkov, z ktorých každý vyklčoval iba 2 – 28 maďarských jutár.”

Po roku 1710 nastal čas útlaku zo strany zemepánov. Tí nechceli uznať privilégia dané kráľom, ktorých listiny vraj zhoreli pri kuruckých nájazdoch. Je možné, že časť privilégií bola pojatá do súkromných archívov zemepánov, a tým bolo znemožnené ich dokazovanie. Zaujímavé je, že aj panovník si nárokoval plnenie povinností, ako vyplýva z listu pre správu Mníška z roku 1741, hoci Mníšek patril podľa dohody Čákiovcom. Mníšania plnenie povinností odkladali zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, až prišiel list, v ktorom im hrozili košickým väzením, čo im ešte viac odobralo chuť do práce.

V archíve sa zachovala žiadosť z roku 1751, v ktorej majiteľ Mníška Anton Čáki požiadal panovníka o trhové privilégium. Malo ísť o štyri trhy:

• 2. februára – na sviatok Očisťovania Panny Márie,
• 17. apríla – na sv. Rudolfa,
• 10. júla – na sv. Izraela,
• a 6. Decembra – na sv. Mikuláša.

Odpoveď na túto žiadosť sa síce nezachovala, ale privilégium bolo udelené a trhy v týchto dátumoch sa konali až do začiatku II. svetovej vojny.

V roku 1760 sa Mníšania rozhodli pre prenájom prakovských hámrov od grófa Čákiho za 20 000 guldenov. Ale v roku 1766 sa obcou prehnala ničivá víchrica, ktorá zanechala sa sebou veľkú spúšť. Postrhávala strechy a dokonca aj múry domov. Náklady na opravu boli veľmi vysoké, preto sa Mníšania rozhodli vzdať sa prenájmu prakovských hámrov. V roku 1781 mal Mníšek od Čákiovcov prenajatý pivovar, pálenicu a dva mlyny.

V roku 1795 bola katastrofálna neúroda. Svedčí o tom aj skutočnosť, že Ludwig Wietorisz dal Johannovi Schneiderovi ako zálohu za jedno vrece zrna jeden aker pôdy. Aby sa zabránilo hladomoru, muselo mestečko dať piecť chlieb a rozdeľovať ho medzi chudobných.

Na prvej strane mestskej knihy je záznam, podľa ktorého sa v roku 1544 stáva richtárom Michael Wencel. Zvolenie vraj spolu s členmi magistrátu Michaelom Schneiderom, Gottfriedom Schneiderom a ostatnými členmi oslávili na miestnej fare. V najstaršej mestskej knihe Mníška sa nachádza zápis z 23. 12. 1580. Malo ísť o nový spôsob volenia richtárov na pokyn Stanislava Turzu. Odstupujúci starostovia a ich prísažní (rada), mali skladať účty len 24 najstarším občanom na konci roka. Richtár sa mal zvoliť podľa kľúča, ktorým sa obec rozdelila na 4/4. Každá časť si zvolila 6 najstarších a najváženejších občanov. Z každej štvrtiny si navrhli štyroch kandidátov a rada starších v tajnom hlasovaní zvolila richtára. Nový richtár mal byť najstaršími poverený, uverejnený a celu obcou prijatý a ustanovený. K obci patrili tí, ktorí mali vlastný krb a mešťania vlastniaci dom.

Odtlačok z roku 1584, na ktorom je napísané: SIGILLVM-OPPIDI-EINSIEDL potvrdzuje, že Mníšek bol privilegovaným zemepanským mestečkom. Začiatkom 17. storočia vraj získalo mestečko zvláštne postavenie v súdnictve – právo života a smrti (Jus gladii). Je to zaujímavé, pretože toto právo mali len slobodné kráľovské mestá alebo zemepán. Nie je to celkom objasnené a na súdoch sa pravdepodobne musel zúčastňovať zástupca zemepána. Nech je to akokoľvek, toto právo bolo využité v roku 1628, keď bol odsúdený jeden zbojník, ktorý z kostola v Štóse ukradol kalich a iné cenné veci. V roku 1629 bolo odsúdených a popravených sedem zbojníkov. V roku 1659 bol jeden odsúdený lámaný na kolese. Popravy boli vykonávané na vršku „Galgenhíbaj” (Šibeničný vršok) nad dnešným cintorínom.

Ako sa už viackrát spomínalo, Mníšek bol banským mestečkom s určitými právomocami. Richtára si volili občania a jeho voľbu potvrdzoval zemepán. Voľby sa opakovali každý rok a väčšinou dochádzalo k výmene richtára. Richtár rozhodoval sám alebo s mestskou radou.

V Mníšku sa v roku 1565 spomína 34 usadlíkov – rozumej 34 rodín. Daňové súpisy z roku 1601 uvádzajú, že v mestečku bolo 60 domov, v roku 1602 sa uvádza 50 domov a v roku 1605 len 34 domov. Z mien zapísaných v urbári z roku 1605 vidno, že mestečko má nemecký ráz. Uvádzajú sa tieto priezviská: Bencl, Blackh, Binterr, Bogner, Czimerman, Dobra, Franz, Göczl, Grenczer, Helickh, Hietth, Kouach, Krautflais, Leffler, Leftlar, Loy, Margroft, Mezaros, Slaifer, Spettwickh, Tanczer, Teiz, Vapotth, Varga, Wlackh, Zabo. Celkovo 68 rodín. V roku 1672 sú v urbári zapísané priezviská: Ambros, Bartsch, Benedicti, Czebrik, Eisen, Flaischer, Galinszky, Gildner, Grenzer, Grossin, Hirth, Hosenreiter, Jager, Kaill, Ketczel, Kordosch, Koszman, Lang, Lerch, Loy, Mozin, Rusznak, Schmidt, Schneider, Schicz, Smögner, Sontagh, Speczo, Spiczo, Spötschu, Theisz, Tanczer, Tazipodi, Venczko, Venczell, Vogner, Wentczlin, Zeller, Zimerman. V Mníšku bolo evidovaných 84 rodín, ktoré chovali dovedna 216 volov, 33 koní, 116 kráv a 494 oviec.

Na kópii banského protokolu sa nachádza súpis obyvateľov z roku 1780. Mestečko malo 2024 obyvateľov. Z tohto počtu bolo 631 obyvateľov rímskokatolíckeho vierovyznania a 1393 obyvateľov evanjelického vierovyznania.

Súpis obyvateľov z roku 1780

m – muži, ž – ženy, vd – veľké deti, md – malé deti

Zaujímavé je porovnanie počtu obyvateľov v mestách Košického dištriktu, podľa sčítania z roku 1785. Najviac obyvateľov majú Košice, nasleduje Smolník, ktorý má 6022 obyvateľov, Gelnica je piata s 5108 obyvateľmi, Švedlár je trinásty a Mníšek je na osemnástom mieste s 2306 obyvateľmi. V roku 1787 mal Mníšek 292 domov a 2296 obyvateľov.

Podľa urbariálneho súpisu z rokov 1767 – 1773, kedy obce a mestečká vyplňovali dotazníky, mestečko Mníšek a dedina Helcmanovce patrili vdove Antona Čákiho – Anne rod. Beréni. Spolu tu bolo 362 poddanských gazdovstiev. Mníšek sa však pokladal za banské mestečko a v tom čase sa už riadil dávnejšie zavedeným urbárom.

V roku 1776 sa do popredia dostáva otázka vykúpenia sa z feudálnych robôt a urbariálnych povinností. Ako základ na jednanie mala slúžiť skôr spísaná zmluva medzi Mníškom a Čákiovcami, ktorej obsah však nepoznáme. Keďže J. Čáki ml. bol voči Mariássiovcom, Schneiderovi a Jónymu zadlžený, uvažovalo sa v roku 1794 o zálohovaní Mníška. V roku 1796 bola spísaná nová nájomná zmluva, ale v nej Čákiovci neprenajali právo na odpredaj palivového dreva a dreva do baní, ani právo mýta. Prenajali len právo predávať víno, pivo, postaviť pálenicu, mlyn na Hnilci s tromi kameňmi (nový obecný mlyn) a mlyn s dvomi kameňmi (starý obecný mlyn) a spomínajú sa aj dva mlyny na krúpy.

V roku 1837 sa opäť dostala na pretras zmluva z roku 1794 s vtedajším zemepánom Žigmundom a Jánom Čákim, ktorí do Košíc zvolali jednanie týkajúce sa prenájmu. V roku 1839 sa zavŕšili jednania medzi Žigmundom, Jánom Čákim a Mníškom. Navrhovaná suma za odkúpenie predstavovala 120 000 zlatých, ale Čákiovci poukazovali na opravy budov a striech a navrhli cenu vyššiu o 40 000 zlatých. Dohoda bola potvrdená a Mníšek si navždy vykúpil slobodu. Suma bola vysoká a mestečko sa veľmi zadlžilo, o čom svedčia zápisy v obecnom archíve a dlžobné úpisy voči grófke Barkóciovej, Joanelimu, grófovi Jónymu, mestečkám Švedlár, Nálepkovo, privátnym osobám v Spišskej Novej Vsi, Spišskej a Bratislavskej kapitule.

V 14. storočí nadobúda veľký význam spišská meď, ktorá ovládla trhy v severnej časti Európy. Obchod s meďou mali v rukách torunskí a krakovskí kupci. Medená ruda sa tavila v hutách v Gelnici, Smolníku a Tichej vode a do sveta sa vyvážala pod názvami göllnitzer, schmöllnitzer a stillbacher Kupfer.

V Mníšku bolo rozvinuté baníctvo a uhliarstvo. Dokladom toho je aj listina z roku 1432, z ktorej sa dozvedáme, že Mníšek mal vlastného banského majstra. Banského majstra si volila rada a od komorského grófa sa vyžadoval iba súhlas. Bol významným členom rady a zastával funkcie podrichtára. V bežných situáciách rozhodoval sám, len pri zložitejších situáciách si prizýval dvoch členov rady. V náplni práce mal evidenciu podielov, kontrolu šácht, chodieb, spôsobov ťažby a rozsúdenie sporov priamo v bani. Bol oprávnený vydať žiadateľovi kutacie povolenie. Udeľoval banskú mieru. Určoval a vytyčoval za určitých podmienok hranice medzi baňami. Mal dozerať na to, aby sa v baniach ťažilo a odovzdávala sa daň. Banský majster nesmel odsúdiť na väzenie (ako rada), len na majetkový postih. Mal aj veľký vplyv pri určovaní dedičných podielov a štôlní. Poznáme mená týchto banských majstrov pôsobiacich v Mníšku: 1641 Girg Tanyer, 1682 Georg Theis, 1744 Johanes Martinides, 1755 Georg Klin, 1780 Johann Pajer, 1787 Johann Schütz.

Podľa háld sa dá predpokladať banská činnosť priamo v obci (podzemie pod celou obcou je vraj popretkávané štôlňami), jej častiach Kloport, Vinkel, Burg a v blízkom okolí. Na úpätí Špicnbergu boli bane na zlato, v dolinách „Grund”, „Kalichzajfn” a „Tinesgrund” boli bane na striebro. Meď sa ťažila v okolí „Ádechsn” a „Štirkenberg” a pod Kloptaňou. Bane boli aj v iných dolinách, o čom svedčia zasypané štôlne. Okrem baníctva sa obyvatelia venovali aj uhliarstvu. Dokazujú to plošinky po okolitých lesoch. Drevené uhlie sa pálilo zo siahovice. Jedna skupina pozostávala zo šiestich osôb. Každá pracovná skupina mala 4 uhliská. Na jedno uhlisko bolo treba naložiť 24 horských siahovíc dreva. Potom sa drevo prikrylo slamou a uhoľným prachom zmiešaným s hlinou. Malým otvorom pri zemi sa drevo zapálilo a horelo 8 až 10 dní. Z jedného miliera sa vypálil viac ako jeden voz dreveného uhlia.

Následkom ťažby sa začala ruda na povrchu míňať, znižoval sa aj obsah kovu v rudách. Na hlbinné dolovanie bolo potrebné raziť nákladné šachty a štôlne. Práce si vyžadovali veľké finančné prostriedky, ktoré chýbali. Z toho dôvodu dochádza ku stagnácii a vážnej kríze baníctva. O stave spišského medeného baníctva sa dozvedáme zo správy dvorných komisárov z roku 1566, ktorú vyslal cisár Ferdinand: „V Mníšku, Švedlári a Krompachoch sa pre nedostatok nákladu (peňazí) neťaží, iba v Smolníku a Gelnici sú zvyšky baní mešťanov na striebro.”

Začiatkom 17. storočia mal richtár Georg Schleifer so svojimi spoločníkmi baňu, v ktorej sa okrem medi ťažilo aj striebro. Ročne vyrobili asi dva centy, t. j. 84 – 90 kg medi, ktoré získali vo vlastnej hute. V zázname o baniach sa spomínajú bane na zlato na rozhraní mníšanského a švedlárskeho chotára (Bystrý potok). Nad dnešnou železničnou stanicou bola vraj soľná baňa, ktorá sa volala „Zalcštoln” alebo „Purmanštoln”, z ktorej sa podľa neoverených údajov vozila soľ do celého Uhorska. V „Grunde” sa nachádzala Konská šachta („Rosštoln”), v ktorej boli raz zasypaní devätnásti baníci a dva kone, podľa čoho dostala názov. Boli tam aj Somárska štôlňa (Ézelštoln), Mudranka (pravdepodobne baňa richtára Mudronyho) a mnohé ďalšie. Pod „Fichtenhíblom” boli bane na Rakoch, ktoré pravdepodobne patrili do chotára Mníška.

V roku 1696 v rámci reorganizácie banských súdov bol v Mníšku zriadený nižší banský súd. Udeľoval oprávnenia na banskú ťažbu, kutacie povolenia a zisťoval, či sa oplatí ťažiť, či neutrpia susední ťažiari a na základe toho sa vymeriavalo územie – tzv. banská miera. O význame Mníška v baníctve svedčí aj to, že sa po roku 1696 stal s banskými mestami Švedlár, Smolník, Gelnica a Štós členom obnoveného spolku piatich hornouhorských banských miest. V roku 1726 sa spolok rozšíril o Dolný a Horný Medzev a spolu vytvorili spolok siedmich banských miest. Neskôr sa pridal aj Vondrišel (Nálepkovo) a tak vznikol spolok ôsmych banských miest.

Zo 4. júna 1742 sa zachovala žiadosť majiteľov baní z Gelnice a Mníška adresovaná župe v Levoči, v ktorej sa sťažujú na zničené medené bane a žiadajú zvýšenie cien. Poukazujú na úpadok medenorudného baníctva, následkom ktorého sú bane a mestečká vyľudnené a opustené. Túto žiadosť podporili aj magistráty miest.

V Mníšku bolo viacero cechov. Medzi najznámejšie patril cech mäsiarov. Zachovala sa listina z roku 1751, v ktorej sa potvrdzuje, že Andreas a Johann Keilovci boli členmi mäsiarskeho cechu. Dokonca ich predok Mathias Keil založil v Mníšku mäsiarsky cech v roku 1632. Mathias Keil mal syna Johanna, ktorý bol v roku 1661 prijatý za majstra. Johann Keil mal syna Mathiasa, ktorý bol do cechu zapísaný v roku 1682. Mathias mal syna Johanna, ktorý do cechu vstúpil v roku 1708. Johann Keil mal dvoch synov Andreasa a Johanna. Andreas Keil vstúpil do cechu v roku 1732 a v roku 1737 sa stal jeho majstrom. Zachovala sa ešte žiadosť mäsiarov z roku 1836 o cechové privilégiá, ktoré im boli udelené v roku 1837.

V roku 1845 požiadali stolári, kolesári, debnári a zámočníci o zriadenie vlastného cechu. V žiadosti sa odvolávajú na náboženstvo, patriotizmus a morálku. Za svoje krédo si zvolili heslo: „Modli sa a pracuj!”

Koniec 18. storočia poznačili reformy Jozefa II., z ktorých najväčší ohlas na Spiši mal Tolerančný patent z roku 1781. Keď sa v roku 1783 cisár Jozef II. vracal z cesty z Petrohradu, zastavil sa v Smolníku. Mníšania k nemu vyslali komisiu v zložení Mathias a Anton Keil, Johann Leibitzer a Jozef Mudrony s prosebným listom, aby mohli postaviť evanjelický kostol. V knihe „Bergstädte der Unterzips” na strane 208 sa píše: „Váš majestát. Dole podpísaní Vás ponížene prosia o slobodné vykonávanie náboženstva a zamestnanie evanjelického duchovného a učiteľa z nasledujúcich dôvodov:

1. Slobodné vyznanie viery teraz i predtým.
2. Zámožné rodiny poskytnú peniaze a postavia kostol. Chudobní pomôžu prácou pri postavení kostola.
3. Farárovi a učiteľovi zaplatia všetko, ale s podmienkou, že bude bývať v Mníšku.
4. Pozemok poskytnú občania dobrovoľne a zaobstarajú aj stavebný materiál.
5. Nakoľko Tolerančný patent užívajú aj susedné dediny, ale sú vzdialené viac ako hodinu cesty a v Mníšku sú baníci, ktorí chodia za prácou a chcú chodiť do kostola v Mníšku.”

Cisár vlastnoručne prebral žiadosť od Mathiasa Keila a povedal: „Milí páni, moji milí páni, čo potrebuje vaše vyznanie, čo vám prinesú zvony a veža? Nie je dosť, že budete mať modlitebný dom, kde sa môžete modliť a prosiť Boha o pomoc, kde duchovný vyprosí pre chorých a umierajúcich odpustenie?” Potom nasledovala návšteva grófa Čákiho a komisára. Po súhlase katolíckeho farára Johanna Schvabinského sa mohla stavba kostola začať. Prvé miesto ale nevyhovovalo. Kostolný inšpektor hľadal nové miesto a našiel ho na mieste dnešného kostola. Občania, ktorí tam mali pozemky, ich poskytli zadarmo. Základný kameň bol položený 12. októbra 1785 a už 11. októbra 1789 bol kostol hotový a vysvätený. Bol však bez veže a vchod smeroval na západ, tak ako si to prial Jozef II.

Po prijatí reformácie začiatkom 16. storočia udržiavali všetky mestečká vlastné farské školy. Prvá evanjelická ľudová škola v Mníšku bola založená v roku 1636. Chodili do nej deti evanjelických baníkov. Učiteľom bol Johann Hermelius a kantorom Andreas Rempler. V mestskej knihe je záznam z roku 1641, kde sa píše, že mestská rada pod vedením richtára Tebesa Wenzela a banského majstra Griga Tanzera presne určila príjmy farára, učiteľa a kantora. Neskôr, po príchode poľských baníkov z Wieliczky, vznikla katolícka škola pre ich deti, v ktorej sa učilo 60 – 70 detí. Nachádzala sa v dome medzi dnešným Obecným úradom a rímskokatolíckym kostolom (zbúraný v roku 2008). Pretože udržiavanie dvoch školských budov bolo pre mestečko náročné, v roku 1874 vznikla národná škola a chodili do nej aj deti katolíckeho vyznania. Kvôli sťažnostiam katolíkov z roku 1792, aby bol zachovaný pomer náboženského vyznania, boli stanovení traja evanjelickí učitelia a jeden katolícky učiteľ. Škola mala 6 tried.

Počas revolučných rokov 1848/1849 sa aj občania Mníška zapojili do revolúcie. V roku 1848 postavil Mníšek 240 regrútov, podľa starých názvov „rezervu”, ktorá len raz tiahla do boja. Neznámy pisateľ opisuje v Gründleri túto udalosť takto: „9. decembra 1848 večer prišiel posol s tým, že sa celá Národná garda musí zísť v Gelnici. Ja s M. Schneiderom som bol vyslaný napred, aby som vybavil ubytovanie. Keď som šiel na Mestský úrad, zazrel som ako tam vyrábajú stovky nábojov. Opýtal som sa, na čo robia tie náboje. Povedali mi, že nepriateľ už tiahne na Košice a zajtra vyrazíme proti nemu. V nedeľu ráno sa postavilo na zhromaždisko 1500 chlapov, t.j. tri kompánie. Vyrazili sme smerom na Košice a v Košickej Belej sme prenocovali. V pondelok ráno sme dostali žold a vyrazili. Ešte aj stamadiaľ sme šli v dobrej nálade, ale keď sme sa priblížili k Čermelu, prišli na koňoch traja oficieri a začali kričať: Csak töltsenek – nabíjať, pretože sa blížil nepriateľ. Tu niektorí dostali strach, pretože nevedeli ani nabíjať. Veliteľ nás zaviedol na bitevné pole, kde sme mohli prísť o život, ale dobrý nepriateľ nás ušetril a vystrelil len pár striel a tak sme sa všetci zachránili.”

V roku 1871 bolo mestečko Mníšek nad Hnilcom v rámci reorganizácie prekvalifikované na veľkú obec. Národnostný zákon z roku 1867 zaručoval národnostiam určité práva, ale v skutočnosti sa začala silná maďarizácia, ktorej cieľom bolo vytvoriť na území Uhorska jeden maďarský národ. Obec dostala v roku 1873 názov Szepes Remete, a viacero obyvateľov si pomaďarčilo mená.

Podľa záznamov z roku 1865 mal Mníšek 2504 obyvateľov. Z tohto počtu bolo 1565 obyvateľov evanjelického, 935 rímskokatolíckeho a 4 gréckokatolíckeho vierovyznania. Podľa súpisu obyvateľov z roku 1869 mal Mníšek 2122 obyvateľov a 405 domov. V roku 1913 mala obec 1739 obyvateľov. Z tohto počtu bolo 1149 obyvateľov evanjelického, 557 rímskokatolíckeho vierovyznania, 5 kalvínov a 28 židov.

V roku 1880 po schválení zákona o lokálnych železniciach, vzniklo v Gelnici konzorcium na stavbu železnice Margecany – Smolník Po začatí stavby sa zistilo, že finančné zdroje na výstavbu podľa projektu nepostačujú. Len približne osem kilometrov dlhý úsek do Gelnice mal normálny rozchod, ďalej už bol len lacnejší metrový rozchod. Napokon nebolo možné dostavať ani trať do Smolníka, ale len do Smolníckej Huty. Vozový park tvorili štyri lokomotívy z Hagansovej lokomotívky v Erfurte, 6 osobných vozňov a 69 nákladných vozňov. Dňa 27. decembra roku 1884 sa začala osobná doprava a o štyri dni aj nákladná doprava. Povozníci boli zúfalí, lebo si mysleli, že stratia prácu. Opak však bol pravdou. Zlacnená doprava vlakom podmienila rozšírenie činnosti píl a baní, takže povozníci mali dosť práce pri vození dreva a rudy k železnici. V Mníšku bola stanica v dome p. č. 231. Trať viedla cez most popri Smolníckom potoku smerom na Smolník.

Viac informácii nájdete na: https://www.zeleznicne.info/

Ďalšou zaujímavosťou zo železničnej histórie okolia Smolníka je, že v roku 1907 sa zo Smolníckej Huty postavila ďalšia úzkorozchodná trať, išlo o lesnú železnicu s rozchodom 760 mm, ktorá vychádzala z konečnej stanice miestnej železnice v Smolníckej Hute a viedla cez Smolník do Kotliny a Úhornej. Teda v železničnej stanici Smolnícka Huta sa stretli dva úzke rozchody, 1000 mm a 760 mm. Lesná železnička (Kotlina) mala štyri odbočky a jej dĺžka bola asi sedem kilometrov.

Pôvodné drevené mosty boli po nehode začiatkom storočia nahradené železnými. Nehoda sa stala na drevenom moste pri sútoku Hnilca a Smolníckeho potoka. Pod váhou lokomotívy sa most preboril a lokomotíva aj s osádkou spadla do vody. Rušňovodič zahynul a kurič bol zranený. V roku 1931 bola úzkokoľajka zoštátnená. Po výstavbe železničnej trate Margecany – Červená Skala sa z pôvodných 25,45 km obmedzila len na úsek Mníšek – Smolnícka Huta v dĺžke 9,08 km. 26. júla 1936 bola obnovená nákladná preprava, osobná preprava začala opäť až 1. júla 1940. Rastúca nerentabilnosť a rozvoj autodopravy sa pre železničku stali osudovými, 27. mája 1961 bola zastavená osobná preprava a 30. apríla 1965 zišiel zo smolníckej doliny posledný nákladný vlak.

Druhú polovicu 19. storočia opisuje obecná kronika takto: „Vo všetkých banských podnikoch celého okolia bola práca zastavená. Pracovalo sa len v pyritovej bani v Smolníku, kde baníci pracovali len za „hladové mzdy”. Niektorí si brali so sebou svojich desať až dvanásťročných chlapcov, ktorí boli však na prácu prislabí, preto triedili pyrit na haldách. Pracovná smena trvala dvanásť hodín. Prostredie bolo zdraviu škodlivé, preto nie div, že baníci sa len zriedkavo dožili 45 – 50 rokov. Ak niekto žil dlhšie, obyčajne trpel na astmu. Mesačný plat predstavoval 6 – 8 guldenov. Na Smolníckej píle a píle na Hrabliach sa tak málo pracovalo, že to nemalo vplyv na zlepšenie životných podmienok. Ani povozníctvo neprinášalo roľníkom dostatočný zárobok. Dovoz pyritu z baní a dosák z píly sa síce robil, ale prinášal len málo peňazí. Na záprah sa používali len voly, pretože kone boli veľmi drahé. Ak viezli pyrit, museli ísť prvý deň do Huty, druhý deň do Margecian a tretí deň sa vrátili domov. Podľa váhy odvezeného pyritu dostali asi dva zlaté. Kúpna sila obyvateľov bola slabá, o čom svedčí aj to, že jediný obchodník, ktorý sa pokúsil otvoriť obchod, vzápätí ho aj zavrel.”

Pretože polia vynášali len slabé úrody, výživa obyvateľov bola veľmi biedna. Dlhé mesiace sa živili prevažne zemiakmi so soľou. Mlieko k zemiakom bolo zriedkavou pochúťkou. Mäso mali len výnimočne. Ošípané dosahovali váhu najviac 70 – 80 kg. Okrem toho ojedinele na jeseň zabili ovce a hovädzinu si mohli dovoliť len zriedka. K vareniu a pečeniu sa používala väčšinou jačmenná múka, pšeničná múka sa používala len na Vianoce a Veľkú noc.

Aj oblečenie zodpovedalo ťažkým časom. Ak mládenec dostal svadobný oblek, musel si ho chrániť, pretože ho v ňom zvyčajne aj pochovali. Ženy a dievčatá nosili jednoduché kroje čiernej farby. Účesom dievčat boli vrkoče ozdobené rôznofarebnými stuhami. Následkom ťažkých životných podmienok sa zdvihla obrovská vlna vysťahovalectva. Z Mníška sa vysťahovalo okolo tristo občanov. Novým domovom sa pre nich stala Amerika a Sedmohradsko v dnešnom Rumunsku, kam odišli zväčša baníci.

V roku 1832 bolo združenie hornouhorských ťažiarov nútené vyhlásiť, že vo svojich hutách zamení len rudy s obsahom medi vyšším ako 12 percent. Následkom toho bol veľký počet ťažiarov nútený zastaviť prevádzku, čo malo za následok prepúšťanie a o prácu prišlo 2000 baníkov. Nie všetky bane ale postihol úpadok. Na zhromaždení združenia mali hlasovacie právo len tie ťažiarstva, ktoré v predchádzajúcom roku zamenili určené množstvo medi. Hlasovacie právo v Mníšku mali ťažiarstva Starý a Nový Eidexen, Stirkenberg, v roku 1837 štôlňa Schiefer, Eidexen, Maria Himmelfahrt a v roku 1860 Maria Verkündigung a Schieferstollen.

V súpise baní z roku 1847 sa v Mníšku uvádzajú bane Anna a Johann Felder, Neue Christihimmelfahrt, Christihimmelfahrt, Catharina, Keillschegruben Felder, Emanuel Grube, Gotthilf, Discordia, Hilfgottes, Joseph, Julianna a Jacob, Johann Evangelist, Salamon, Neue Maria Verkündigung, Schieferstollen, Neue Maria Himmelfahrt.

V roku 1906 sa uskutočnil štrajk baníkov v Mníšku a okolí. Banský komplex (bane a banské polia) v Mníšku bol pridelený Pohornádskej uhorskej spoločnosti so sídlom v Slovinkách. Odtiaľ boli usmerňované otváracie práce v rokoch 1906 – 1910 na banských poliach Phönix a Buda. Výsledky však neboli uspokojivé, preto boli práce pozastavené. Pre nedostatok pyritu uhorská vláda nariadila v roku 1916 prieskum vhodných ložísk v Mníšku. Nájomníkom sa stal V. Strasser, ale pre nedostatočné zásoby sa prevádzka nerozbehla

V roku 1878 sa následkom výdatného dažďa pretrhla hrádza Uhornianskeho jazera a Smolnícky potok sa zdvihol tak, že voda začala brať stodoly stojace na „Krautguatn” (Kapustnici). Jeden majiteľ si chcel stodolu zachrániť tak, že ju oviazal reťazami a zapriahol voly. Musel ich však rýchlo vypriahnuť, aby neprišiel aj o nich.

Zo starších záznamov vieme o požiaroch z rokov 1807, 1809, 1816, 1827. V roku 1852 bolo obrovským požiarom postihnutých viac ako 100 domov. V archíve v Levoči sa nachádzajú zoznamy pohorelcov. V roku 1881 vypukol veľký požiar, ktorý trval od ôsmej večer do polnoci a bol údajne založený úmyselne. Zhorela časť Švedlárskej ulice od čísla domu 186 a časť Gelnickej ulice po obecnú maštaľ vrátane evanjelickej fary a obecnej školy. Dňa 13. júla 1905 vznikol ďalší požiar, ktorý založili deti, keď sa hrali so zápalkami. Zhorelo 24 domov, od čísla 25 po 49. Dňa 16. apríla roku 1909 o 11. hodine vypukol opäť veľký požiar. Väčšina ľudí bola práve v kostole, preto sa nepodarilo oheň včas uhasiť. Za obeť požiaru padlo 73 obytných domov a 158 hospodárskych budov. Zhorela časť Švedlárskej ulice a domy po obidvoch stranách až ku mostu do pekárne. Gelnická ulica zhorela od evanjelickej fary až po katolícku faru. Od domu grófky Festetičovej zhoreli už len hospodárske budovy.

Iniciatívou okresného náčelníka P. Winklera, neskoršieho richtára, a A. Wittchena sa vytvorila komisia pre pohorelcov na zmiernenie katastrofy, o ktorej sa hovorilo v celom Uhorsku. Príslušné ministerstvo poskytlo 100 000 korún bezúročnej pôžičky. Firma Glasinger dodala zdarma stavebné drevo, ktoré sa obec zaviazala vrátiť. Vyhorelo aj sedem domov, ktoré boli obecným majetkom. Obec si preto vzala pôžičku 0 000 Korún. V roku 1910 následkom blesku večer o 21. hodine vyhorelo 11 hospodárskych budov. Boli to tie isté budovy, ktoré vyhoreli v roku 1905. Príčinou častých požiarov bolo aj to, že strechy sa pokrývali šindľami, preto bola táto krytina neskôr zakázaná. Ďalší veľký požiar vypukol v obci 7. mája 1918. Väčšina ľudí bola v tom čase na lúkach v okolí obce, kým sa stihli vrátiť, ľahla popolom polovica Smolníckej a Gelnickej ulice. Zhorelo 39 domov a 58 hospodárskych budov.

Dňa 28. júla 1914 vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku. Začala sa I. svetová vojna, ktorá sa dotkla aj našej obce. Viacero mužov muselo narukovať a niektorí sa už nikdy viac nevrátili. Vojna priniesla biedu a hlad. Na poliach museli pracovať ženy, deti a starci. Po potraviny, ktorých bol nedostatok, chodili ženy pešo až do Prešova. Po skončení vojny v roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a na jeho bývalom území vznikli nové štáty a medzi nimi aj Československá republika. Maďarské povedomie bolo však stále silné.

Keď vojaci Maďarskej republiky rád vstúpili do Mníška, obyvatelia ich vítali a verili, že opäť budú patriť pod Uhorsko. Československému vojsku sa po ťažkých bojoch podarilo pri Mníšku 22. júna 1919 zastaviť postup Maďarov a frontová hranica sa ustálila. Československé vojsko ustúpilo do Švedlára, odkiaľ ostreľovalo Mníšek, pričom bolo poškodených niekoľko budov a zabité jedno dievča. Vzhľadom na podpísanie dohody 28. júna 1919 maďarské vojsko ustúpilo za hranice republiky, a tým skončili nádeje na veľké Uhorsko. Na miestnom cintoríne sú pochovaní neznámi maďarskí vojaci, ktorí padli v bojoch v okolí Mníška.

V roku 1920 sa chotárom prehnala veľká víchrica. Magistrát na čele s richtárom Arpádom Wittchenom sa rozhodol drevo z kalamity vzhľadom na priaznivú cenu predať. Za utŕžené peniaze sa mohla obec v rokoch 1921 – 1922 elektrifikovať. K novému obecnému mlynu pristavali miestnosť, v ktorej bola namontovaná turbína od firmy Poledniak z Košíc. Elektrinu zapojili Johann Edelin a Samuel Wenzel a prvýkrát sa v obci rozsvietilo svetlo zo žiaroviek. Elektrifikácia stála 800 000 korún.

Pre prestavbu obecného domu a hostinca „Kela” bola opäť rozhodujúca cena dreva, ktorá v tom čase bola 121 korún za meter kubický. Z týchto peňazí boli v novembri roku 1929 opravené miestnosti pre obecný úrad a ako poschodie dostavaný hotel so sálou pre tanečné zábavy a divadlo. Táto prestavba stála rovný milión korún. Keďže sa niečo z peňazí ešte aj zvýšilo postavili pod Špicnbergom tanečný pavilón „Tancplac”, ktorý slúžil na majálesy a letné zábavy. Náklady na stavbu spolu s cestou a cenou pozemku boli 130 000 korún.

Už v roku 1920 sa začalo v štúdiách uvažovať o výstavbe železničnej trate Červená skala – Margecany. Prvé práce sa začali až v roku 1933. Z Gelnice do Smolníckej Huty viedla už skôr spomínaná súkromná úzkokoľajná dráha, ktorá bola dňa 1. januára 1931 za 1,9 mil. korún zoštátnená a nahradená novou traťou. Verejná doprava na novej trati z Gelnice do Mníška bola otvorená v roku 1935. Stavba trate mala vyriešiť hospodársku problémy a tiež prispieť k zníženiu veľkej nezamestnanosti v Hnileckej doline, čo sa aj podarilo.

Ale nemožno nespomenúť štrajk robotníkov, ku ktorému došlo 18. – 20. júla 1935 v dôsledku zlých platobných podmienok. Na úseku od Hnilca po Mníšek štrajkovalo 1700 robotníkov. Posledná časť trate z Mníška do Vondrišľa (Nálepkova) bola dokončená v júli 1936. Dňa 26. júla 1936 bola celá trať Červená Skala – Margecany za prítomnosti ministra železníc Rudolfa Bechyně slávnostne odovzdaná do prevádzky. V Mníšku bola pre potreby trate vykúpená plocha 132 872 m2 v priemernej cene 1,57 korún za 1 m2 v celkovej sume 209 160 korún, suma za vykúpenie budov predstavovala 35 000 korún. Pri stavbe trate tragicky zahynul občan Mníška Kordisch. Bolo postavených viacero viaduktov a priepustov pre vodu, pri Burgu bol Hnilec odklonený, vybudovaný Tajch v Grunde a postavený nový areál stanice a staničná budova.

Gróf Čáki chcel predať „Helcmanovský les aj s kaštielom”. Mníšania ho chceli kúpiť, ale nemali peniaze. Našťastie ministerstvo drevárskeho priemyslu zadalo Mníšku objednávku na 10 000 m³ drevenej hmoty a v zime 1938 – 39 na ďalších 5000 m³. Richtár Wittchen a notár Küffer tak mohli za tieto peniaze v októbri 1939 kúpiť les o rozlohe 500ha a poľovnícky kaštiel za 1 400 000 korún, ktorý neskôr predali. Rozšírili tak obecný les na 1730 ha. Obec chcela kúpiť aj ďalší les smerom na Prakovce, ale k obchodu už nedošlo.

Priemysel v obci zastupovali dve parné píly. V roku 1918 bola firmou Fried a Eiben postavená parná píla, v roku 1923 postavil Porges pílu pod hostincom Linkesch. V okolí boli píly Zjednoteného hôrneho priemyslu na Hrabliach a Smolnícka píla. Obec bola v tomto období najväčšou „firmou”. Vlastnila obecnú pílu s vodným pohonom, valcový mlyn, elektráreň, vlastný bitúnok pri novom obecnom mlyne, vlastnú predajňu mäsa, obecnú maštaľ, váhu, obecné stodoly, lúky, pasienky a obecný les o výmere 1700 ha.

Časť obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom (125 ľudí). Majiteľom stredných roľníckych usadlostí patrila asi polovica poľnohospodárskej pôdy. Poľnohospodársky bola obec rozdelená na tri časti: Prvá sa rozprestierala od „Concordie” po „Tinesgrund” a zahŕňala aj „Eaden” (Birky). Druhá časť od hranice so Švedlárom po ľavú časť „Grundu”. Tretia časť sa rozprestierala od pravej časti „Grundu” po hranicu chotára s Helcmanovcami. Na roliach sa gazdovalo trojpoľným systémom, pasienky sa využívali spoločne. Pestovali sa raž, ovos a zemiaky, ak neboli role výnosné, nechávali sa na pár rokov zarásť trávou a také role volali „driš”. Väčšinou sa v každej časti chotára sadili rovnaké plodiny, čo potom nadväzovalo na systém pasenia dobytka. Napríklad len v tej časti, kde boli vysadené zemiaky, sa na pasienkoch nad nimi mohli pásť kravy a ovce. Nikdy nie tam, kde bola raž alebo ovos. Bol zavedený systém hájenia (zákazu pasenia), ktorý sa musel dodržiavať. Záhrady sa smeli spásať do 24. apríla, oziminy do 1. mája, jariny do 8. mája, „driš” do 15. mája, strniská po ovse do konca augusta, ale strniská po raži sa spásať nesmeli. Záhrady sa kosili okolo Jána a horské lúky na Petra a Pavla. Na celý systém gazdovania dozerala Poľná rada („Feldrát”), ktorá mala poľného hajdúcha. Ten dozeral na dodržiavanie poriadku a na rôzne prehrešky (pasenie na hájenom, opravy poškodených ciest), ktoré nahlasoval rade.

Dnes znie neuveriteľne, že v obci sa chovalo dvetisíc kusov hovädzieho dobytka. Kravy pásli dvaja obecní pastieri. Jeden mal kravy z hlavnej ulice, druhý zo Švedlárskej a Smolníckej ulice. Jalovice sa smeli pásť len pod Korbanom. Hlavnou ťažnou silou boli voly, ktorých bolo v obci okolo dvesto kusov. Maďarské voly vytláčali voly pinzgavského plemena. Pásli ich väčšinou po lesoch a cez víkendy ich vyháňali na Hoľu. Obec mala obecného býka, ktorý bol ustajnený v maštali za obecným úradom (zbúraná v roku 1994). Každý musel povinne chodiť kosiť pre obecného býka. Baníci chodili za prácou do Sloviniek a Smolníckej Huty. Najkrajší pohľad vraj bol na zástup baníkov vracajúcich sa zo Sloviniek za svetla lampášov domov. Pri rúbaní dreva pre obecné lesy našlo prácu okolo sto robotníkov. Sezónne pracovali aj v štátnych lesoch, v Smolníckej Hute a Starej Vode. Pri zalesňovaní a rúbaní, hlavne na jar, našlo prácu na jeden mesiac v roku asi 50 robotníkov. Obvyklá denná mzda bola 14 – 24 korún, poľnohospodárska mzda bola 8 – 16 korún. Počas hospodárskej krízy v 30-tych rokoch sa ešte viac prejavil nedostatok pracovných miezd. Na obvodnom notárskom úrade je zoznam 225 osôb, ktorým boli formou štátnej stravovacej akcie poskytnuté nevyhnutné potraviny v období roku 1932. Veľkú nezamestnanosť čiastočne vyriešila stavba železničnej trate, pri ktorej našlo prácu viacero robotníkov z Mníška, ale mzdy boli iba minimálne – hladové mzdy. V polovici tridsiatych rokov sa v Hnileckej doline začal rozvíjať aj cestovný ruch. Obec poskytovala na ubytovanie šesť dvojposteľových izieb v obecnom hoteli, Vojtech Linkesch mal vo svojom hostinci oproti železničnej stanici tri jednoposteľové izby a ubytovanie poskytovali aj súkromníci.

V medzivojnovom období boli populárne finančné podporné spolky v rámci obcí. V Mníšku bola založená Roľnícka svojpomocná pokladnica. Predsedom sa stal Robert Müller, pokladníkom Ludwig Weag a zapisovateľom Rudolf Göllner. Spoločný vklad predstavoval 670 000 korún.

Podľa štatistiky sa počet obyvateľov od roku 1919 každoročne zvyšoval. V roku 1925 mala obec 1806 obyvateľov, v roku 1929 už 1987 obyvateľov. Podľa sčítania ľudu z 1. decembra roku 1930 mal Mníšek 2088 obyvateľov, z toho 1905 nemeckej národnosti, 115 slovenskej, 11 maďarskej, 21 rusínskej, 6 židovskej národnosti, 16 rómskych obyvateľov a 14 obyvateľov iných národností. Podľa vierovyznania bolo v Mníšku 1286 obyvateľov evanjelického vierovyznania, 728 rímskokatolíckeho, 46 gréckokatolíckeho, 21 židovského a 7 bolo bez vyznania. Podľa profesijného zloženia obyvateľov bolo 200 roľníkov, 250 robotníkov, 42 úradníkov a penzistov, 36 remeselníkov a 16 obchodníkov a hostinských. V roku 1932 mal Mníšek 2096 obyvateľov a 421 obytných domov.

Rómovia boli na Spiš vraj pozvaní majiteľmi Spišského hradu ako kováči a liečitelia. Podľa vtedajších zvyklostí sa usadili za obcami. Prvý písomný doklad o prítomnosti Rómov v Mníšku je z roku 1854, v listine sa uvádza 30 Rómov. Spomínajú sa mená Bandy, Frater, Kottlár, Plachetka, Szivák, Žiga. Usadili sa na „Zantbelku”, až neskôr v dnešnej kolónii. Zaoberali sa väčšinou kováčstvom. V roku 1919 alebo 1920 bol vraj v rómskej osade brušný týfus, na ktorý umrel veľký počet jej obyvateľov. Rómovia boli vždy známi svojím hudobným cítením a ich kapely boli známe v širokom okolí. Medzi najznámejších primášov patrili Francl a Bikar.

V roku 1932 bolo v obci registrovaných 33 remeselníkov a 9 obchodov s potravinami. Boli tu remeslá ako debnári, kolári, košikári, kováči, murári, pekári, stolári, tesári, mäsiari, obchodníci, obchodníci s drevom, správcovia tzv. robotníckeho konzumu, krčmári, trafikantky.

V roku 1900 bolo nadstavané poschodie školy. V rámci reorganizácie bola škola v roku 1907 zoštátnená. V čase maďarizácie bola povinným vyučovacím jazykom maďarčina. Len na bohoslužbách a hodinách náboženstva sa mohol používať materinský jazyk. Škola mala názov „Állami elemi népiskola” – Štátna ľudová škola. Učitelia boli platení štátom a o udržiavanie školy sa starala obec. O silnej maďarizácii svedčí aj zriadenie materskej školy (ovoda). Učili v nej dve maďarské učiteľky, ktoré vedeli len po maďarsky, a tak sa deti už od útleho detstva učili po maďarsky.

Po roku 1918 bolo v obciach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom povolené vyučovanie v materinskom jazyku. Škola dostala názov Štátna škola s vyučovacou rečou nemeckou. Vyučovali tu učitelia, ktorí väčšinou pochádzali priamo z obce alebo susedných dedín. V roku 1925 bol v zadnej časti školského dvora postavený školský byt.

V správe obvodného notariátu z roku 1932 nájdeme zaujímavé informácie o obyvateľoch obce: „V Mníšku je jedna sedemtriedna nemecká štátna ľudová škola, v rámci ktorej bola od roku 1932 jedna jednotriedna slovenská menšinová škola. Skoro každý obyvateľ obce školu vychodil a vie čítať aj písať.”

V Mníšku pôsobila v kultúrnej oblasti odbočka „Deutscher Kulturverband”, predsedom ktorej bol farár Mathias Danielis, Nemecká miestna osvetová komisia, ktorej predsedom bol Karl Konrad a Zbor slovenskej ligy, ktorej predsedom bol Jaroslav Macák.

Prvé kino bolo v Mníšku v sále dnešného Domu stretnutia KNS, ktoré vlastnil Eger. Starý otcovia rozprávali, ako sa v ňom uhýbali, keď sa na nich vo filme rútil vlak.

Prvé divadelné predstavenie odohrali mníšanskí divadelníci v hostinci oproti stanici v roku 1912. Volalo sa: Diablova milá. Bolo odohrané v maďarčine a malo obrovský úspech. Hru režíroval Leopold Gruss. V 20-tych rokoch to bola učiteľka Irma Wietorisz, ktorá nacvičila celý rad predstavení aj so sprievodom harmónia, baletných vystúpení a živými javiskovými obrazmi. Predstavenia boli vždy beznádejne vypredané a mládež musela z okolitých domov požičať ešte okolo 200 stoličiek. Pri výstavbe nového obecného domu bolo postavené nové javisko a možno povedať, že začala zlatá éra mníšanského divadelníctva. Jej vyvrcholením bola hra v nárečí „De Ánzila en Kaš” – Mníšania v Košiciach. Veľkým nadšencom a ochotníkom bol O. Zavatzky. Učiteľ Oskar Lutz nacvičil dokonca aj operu.

Prvý mužský spevácky zbor založil pred rokom 1900 učiteľ Adolf Bross pochádzajúci z Levoče. Tento hudobne veľmi nadaný mladý muž si rýchlo získal spevákov do spevokolu. Mnohé piesne pre repertoár spevokolu sám komponoval. Od roku 1903 do začiatku I. svetovej vojny spevokol dirigoval Adalbert Mehly. Počas I. svetovej vojny bola práca spevokolu prerušená a jeho činnosť obnovil až v roku 1922 farár Alexander Scherman. Dirigentmi boli Herman Balzar, Oskar Lutz, Adalbert Mehly a Koloman Oberländer. Dňa 29. Júla 1930 dostal mužský spevokol zástavu, ktorej krstnou mamou bola J. Alcnauerová. Tento zbor účinkoval na všetkých spišských slávnostiach spevokolov Sängerfest. Spevokol pôsobil až do vypuknutia II. svetovej vojny. V Mníšku bol aj dievčenský spevokol, ktorý založila v roku 1928 učiteľka Irma Wietorisz.

Už v druhej polovici tridsiatych rokov sa nad Európov sťahovali mračná II. svetovej vojny, ktorá tak osudovo zasiahla aj do života obyvateľov Mníška nad Hnilcom.

Po vyhlásení Slovenského štátu 14. marca 1939 sa do vedúcich pozícií v obci dostala Deutsche Partei (DP), ktorá vznikla z Karpatendeutsche Partei (KdP) na čele s R. Göllnerom. Ten sa v roku 1939 stal vládnym komisárom. Vystriedal A. Wittchena, ktorý bol richtárom od roku 1906. Ako všade, aj v Mníšku sa našli horlivci, ktorí podľahli súdobej ideológii, osudnej aj pre karpatských Nemcov.

Obec museli opustiť obyvatelia českej národnosti a 8. októbra 1939 boli vyzvaní obyvatelia židovskej národnosti, lekár L. Steiner a A. Weinberger s manželkou a dcérou, aby opustili obec. Protižidovské opatrenia však zašli ešte ďalej a 23. júna 1941 bolo vyhláškou nariadené, aby všetci židia nosili na rukávoch žlté pásky. V Gelnici mali zakázané zdržiavať sa na Hlinkovej ulici a námestí A. Hitlera, nakupovať na týždenných trhoch, navštevovať synagógu aj seba navzájom. Neskôr museli všetci židia obec opustiť a pravdepodobne zahynuli v koncentračných táboroch, pretože ich ďalšie osudy nie sú známe.

Z roku 1944 sa zachovala správa notárskeho úradu, v ktorej sa píše, že v obci neboli postavené od roku 1938 žiadne budovy, pretože sa obec finančne vyčerpala pri výstavbe obecného domu. Podľa nej bolo v obci 464 domových čísel, z ktorých bolo 282 bez elektriny. Z obyvateľov obce bolo asi 20 baníkov zamestnaných v okolitých baniach. V Nemecku pracovalo viac ako 120 ľudí.

V okolí obce operovali partizánske oddiely pri Slovinkách a Zbojníckej skale. Najväčšou diverznou akciou bolo podmínovanie železničnej trate medzi Mníškom a Švedlárom 21. októbra 1944, keď boli zničené tri rušne a 50 vagónov. Niekedy v tomto období bola ostreľovaná partizánska skupina na Zbojníckej skale z pancierového vlaku, z trate v Mníšku.

S blížiacim sa frontom sa v septembri 1944 vedenie Deutsche Partei rozhodlo pre evakuáciu nemeckého obyvateľstva, ktoré zachvátila panika a strach z ďalšieho osudu. Evakuácia sa mala viesť dvoma smermi – prvým cez Poľsko na Sudety a Rakúsko, druhým cez Maďarsko do Rakúska. Pod evakuáciu podliehali ženy, deti a muži starší ako šesťdesiat rokov. Na osobu si evakuanti mohli zobrať 30 kg batožiny. Muži vo veku od 16 – 60 rokov, ktorí neboli na fronte, museli povinne nastúpiť do jednotiek domobrany „Heimatschutz”, ktoré sa zriadili na ochranu majetku proti partizánom. Dňa 30. septembra 1944 nemecká armáda nákladnými autami evakuovala prvú skupinu ľudí z Mníška cez Margecany do Krompách, odtiaľ do Zakopaného a ďalej cez Moravu a Viedeň do Burgenlandu, do dediny Bernstein. V tomto transporte boli aj žiaci Ľudovej školy spolu s riaditeľom Maťkom. Vlakom boli do Mníška 12. novembra 1944 evakuované ženy a deti z Mníška a Medzeva.

Začiatkom roku 1945 nemeckí vojaci zrekvirovali všetok dobytok a opustili obec. V Burgu zostalo veliteľstvo záštity, pozostávajúce len z maďarských vojakov. Dňa 22. januára 1945 prekročili ruské jednotky 158. divízie, 159. pevnostnej brigády pod vedením plk. I.N. Vinogradova hrebeň Volovských vrchov a po starej obchodnej ceste sa cez Tinesgrund dostali k Mníšku. Pomocou domácich obyvateľov získali správy o situácii v dedine a o pol jedenástej došlo k prestrelke. Maďari strieľali z diel pri Eibenovej píle, železničnom moste a Burgu. Pri trafike za katolíckym kostolom sa navzájom zastrelili ruský prieskumník a maďarský strážny.

Keď ruské jednotky obklopili Mníšek, Maďari ustúpili cez Grund do lesov smerom na Hrable. V čase príchodu ruskej armády bolo v obci 56 Slovákov a Nemcov a 111 Rómov. Pred frontom sa niektorí ľudia ukrývali v lesoch a baniach a pred príchodom ruskej armády evakuovala časť mužov na nákladných autách cez Spišskú Novú Ves a Poprad do Bratislavy. Po prechode frontu bolo dňa 18. februára 1945 ruskými bezpečnostnými orgánmi odvlečených do „lágrov” v Rusku 63 občanov Mníška, z ktorých sa vrátili len niektorí.

Po prechode frontu bolo v obci poškodených 16 domov a strecha katolíckeho kostola. Do opustených domov boli pozvaní obyvatelia Telgártu a uvažovalo sa aj o obyvateľoch vypálenej Richnavy. V obci sa vytvoril Národný výbor, v ktorom mali hlavné slovo bývalí partizáni a členovia komunistickej strany.

Na základe Postupimskej konferencie mal byť raz a navždy vyriešený problém nemeckej národnosti na území Československa, o čo sa zasadzoval prezident E. Beneš. Bolo prijaté riešenie ich odsunu z územia republiky. Vykonávateľom týchto nariadení sa stalo na jar 1945 Povereníctvo vnútra a pôdohospodárstva. Na základe prezidentských dekrétov a vládnych nariadení bol po 1. marci 1945 skonfiškovaný majetok nemeckého obyvateľstva a boli vypracované pokyny na jeho odsun.

Po skončení vojny sa vracali obyvatelia z evakuačných priestorov domov v nádeji, že začnú opäť pracovať, siať a zveľaďovať rodnú obec. Počas cesty domov alebo po príchode domov však boli zatýkaní a sústreďovaní do táborov, buď v mieste bydliska (v Mníšku to bolo dnešné kvetinárstvo a bývalý dom richtára) alebo inde (Turzov, kaštieľ v Jaklovciach). Rozdelili ich na pracujúcich a nepracujúcich. Nepracujúcich sústreďovali do zberného tábora na Turzove, pracujúci vykonávali rôzne práce v Smolníku a v iných obciach pod dozorom žandárov a dobrovoľníkov. Z 23. augusta 1945 sa zachovalo nariadenie o vykopaní zemiakov a dodaní troch kráv pre zaistených v tábore Turzov, v ktorom sa píše o „očistení Slovenska od Nemcov”. Okrem iného sa uvádza: „Po hrôzach vojny je nemysliteľné, aby sa masť a mlieko odobralo Slovákom pre tých, ktorí nikdy nemali cit pre Slovákov.” Neľudské zaobchádzanie a nedostatok potravy si vyberali svoju daň hlavne u starších ľudí a detí. Väčšinou to však boli ľudia, ktorí nemali nič spoločné s fašizmom a jeho ideológiou. Ich jedinou chybou bolo, že boli nemeckej národnosti. V hlásení z 28. novembra 1945 sa uvádza, že v Mníšku je 725 zaistených vracajúcich sa Nemcov. Na základe nariadení SNR č. 33/1945 boli zriadené ľudové súdy na potrestanie zradcov a kolaborantov. Neskôr boli zriadené výberové komisie na odsun nemeckého obyvateľstva, ktoré rozhodovali o ich osude. V roku 1946 za pomoci vojska a žandárov sa začalo zatýkanie a zhromažďovanie obyvateľov nemeckej národnosti, ktorých následne odvážali do táborov. Niektorým sa podarilo schovať, utiecť alebo na základe osobných a podnikových intervencií o ich potrebe pre priemysel, píly alebo iné schopnosti vyradiť z odsunu. Dňa 25. júna 1946 bola slovenskou vládou povolená reslovakizácia a tak sa mnohí vzdávali svojej nemeckej národnosti, aby mohli ostať doma na Slovensku.

Sústreďovacie tábory boli v Poprade, Novákoch, Českej Lípe, Rýmařove a inde. Následkom hladu, zimy, katastrofálnej hygieny, ponižovania a zlého zaobchádzania v nich zomrelo mnoho ľudí. Z táborov boli títo občania transportovaní do Nemecka nákladnými vagónmi v neľudských podmienkach. Odsuny pokračovali aj v rokoch 1946 – 1947. Počas odsunu sa odohrali mnohé rodinné a osobné tragédie, ktoré boli úplne zbytočné.

Táto časť dejín nie je až taká stará, preto si len heslovite pripomeňme najvýznamnejšie udalosti. Po februári 1948 sa aj naša obec zapojila do budovania socializmu. V roku 1949 boli obecné lesy odovzdané štátu. V tom istom roku s príchodom jari prevzala poľnohospodárska škola majetky grófa Festetiča, západne od splavu. V septembri roku 1949 bolo založené JRD II. typu a vo februáru roku 1950 odovzdala hospodárska škola pozemky s inventárom Štátnym majetkom. V auguste roku 1950 vzniklo JRD III. typu, ktoré v roku 1959 prešlo pod Štátne majetky. V roku 1961 sa MNV v snahe obmedziť súkromný chov dobytka snažil presvedčiť obyvateľov, aby odpredali dobytok a navyše Štátne majetky nedovolili ľuďom kosiť lúky. V roku 1963 bolo občanom opäť povolené chovať dobytok, ale súkromný chov už nedosiahol predchádzajúci stav.

V roku 1953 bola vyasfaltovaná cesta z Gelnice po križovatku v Mníšku. Pekáreň bola dostavaná v roku 1955. V roku 1961 sa začalo s plánovaním vyrovnávacej nádrže, ktorá mala zaplaviť časť Mníška. Táto nedomyslená stavba natrvalo poznačila obec, pretože na výstavbu rodinných domov bola daná stavebná uzávera, čím bola výstavba v obci zastavená. V roku 1960 územnou reorganizáciou vznikol okres Spišská Nová Ves, do ktorého boli začlenené aj mestá Gelnica a Levoča. Búrlivé udalosti v roku 1968 prebehli v Mníšku pomerne pokojne, objavilo sa iba niekoľko nápisov na stenách. V tomto roku sa začali vŕtať a opravovať studne a urobili sa rigoly okolo hlavnej cesty. V apríli 1969 začal ŠM s výstavbou tehelne. V júli sa začala obnova rozhlasovej siete firmou Kovo – drevo z Levoče. Celkové náklady predstavovali 420 000 korún. V roku 1978 bol vedľa starého mosta do pekárne vybudovaný nový most cez rieku Hnilec. Prvýkrát sa v obci objavili bociany, ktoré si vybrali na hniezdenie komíny na Obecnom úrade a odvtedy sa sem každoročne vracajú.

V obci sa rozvíjala športová a spolková činnosť. Aktívna bola Telovýchovná jednota, Zväz žien a Zväzarm pod vedením Ľ. Löfflera, v ktorom bolo viacero krúžkov, napr. modelársky a strelecký. Významnou udalosťou bol každoročne usporiadaný motokros – majstrovstvá Československa. Na československú terenársku špičku sa prichádzalo pozrieť viac ako tritisíc ľudí. Úspešne si v tejto disciplíne počínali aj domáci jazdci Jozef Ondík, Štefan Šveda a zvlášť Milan Stoličný, ktorý získal titul majstra Slovenska.

K hlavným zamestnávateľom obyvateľov Mníška patrilo Poľnohospodárske družstvo „Družba” so sídlom v Mníšku nad Hnilcom, ZŤS Prakovce, Štátne lesy Margecany a Piloimpregna. V osemdesiatych rokov mala obec 1700 obyvateľov. Napriek ich snahám rozvíjať a skrášľovať obec, Mníšek nebol zaradený medzi strediskové obce. V rokoch 1981-1985 boli v dedine vybudované chodníky, postavené nové byty, urobila sa prístavba detských jaslí, skrášlili sa zelené plochy a opravili niektoré budovy. V roku 1989 získla obec štatút strediskovej obce. Dňa 15. októbra 1989 sa uskutočnila milá slávnosť, 200 ročné jubileum vysvätenia evanjelického kostola.

Po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 dochádza k novému rozvoju obce. Bolo postavené nové nákupné stredisko, zaviedla sa káblová televízia, obci boli vrátené obecné lesy. Chátrajúci dom v strede obce odkúpil a zrenovoval Karpatsko-nemecký spolok. Bol upravený cintorín, na ktorom v roku 1997 dokončili nový Dom smútku. V roku 1998 bola vydláždená cesta k evanjelickému kostolu. Budova Obecného úradu bola opravená v roku 2000 a v rámci verejnoprospešných prác boli skrášlené verejné priestory obce. Na rieke Hnilec bola v roku 2000 dokončená malá vodná elektráreň. V roku 2001 bola obec splynofikovaná. Obec však trápi pomerne veľká nezamestnanosť.

Po odsune veľkého počtu ľudí do Nemecka sa zmenila aj národnostná skladba obyvateľov v Mníšku. V roku 1947 prišlo do obce niekoľko rodín repatriantov z Ukrajiny v rámci dohody s Ruskom. Väčšina Švermovčanov sa vrátila domov. Prisťahovalo sa aj mnoho rodín z okolitých dedín Hnileckej doliny. Ako sme už spomínali, stavebná uzávera bola príčinou odchodu obyvateľov z obce do Prakoviec a Gelnice, ale aj do iných miest na Slovensku. Úbytok počtu obyvateľov sa zastavil až v deväťdesiatych rokoch.

Dňa 29. apríla 1949 bola založená Stredná škola, ktorá bola v priestoroch dnešnej reštaurácie a v dome naproti. Prvým riaditeľom bol p. Seliga. Po vojne bola Základná osemročná škola v dvoch budovách. 1. – 4. ročník bol umiestnený v starej obecnej škole a 6. – 9. ročník v Burgu. Počet žiakov sa pohyboval okolo 400 a vyučovalo v nej 18 – 20 učiteľov. Neskôr bola zmenená na Základnú deväťročnú školu. V roku 1968 sa začalo uvažovať o vybudovaní novej školy, pretože budovy starej školy a priestory Burgu už nevyhovovali. Základný kameň novej školy bol položený 26. októbra 1973. Za miesto stavby boli vybrané lúky pod Špicnbergom. Nová škola bola slávnostne otvorená 1. septembra 1977. To vytvorilo prvýkrát v histórii Mníška nad Hnilcom dôstojné podmienky pre výchovu mladej generácie. Prejavilo sa to nielen vo vyučovacom procese, ale aj v kultúrnej a športovej činnosti mládeže.

Riaditelia školy od roku 1946:

1. Jozef Čačko
2. František Uliczay
3. Gabriel Valentín
4. František Pukluš
5. Ondrej Petričko
6. Helena Valentínová
7. Ladislav Steiner
8. Viktória Gálová
9. Anna Kujnischová
10. Bronislava Ďurdíková

Dňa 4. novembra 1967 bol slávnostne otvorený nový Dom kultúry, ktorý bol postavený v akcii „Z”. Dostal názov Družba – Zväzu československo-sovietského priateľstva a 5. novembra toho istého roku sa uskutočnilo prvé filmové predstavenie. Dom kultúry sa stal strediskom spoločenského diania v obci. Konali sa tu filmové predstavenia, ale aj oslavy rôznych výročí, na ktorých sa svojím programom vystupovali deti s miestnej ZŠ. Odohrávali sa tu aj divadelné predstavenia miestnych ochotníkov.

Medzi pekné akcie, usporiadané Obecným úradom, patrí každoročný výstup na niektorý z okolitých vrcholov.