Začiatok moderného veku (1848 - 1914)

Szepes Remethe

_____Počas revolučných rokov 1848/1849 sa aj občania Mníška zapojili do revolúcie. V roku 1848 postavil Mníšek 240 regrútov, podľa starých názvov „rezervu”, ktorá len raz tiahla do boja. Neznámy pisateľ opisuje v Gründleri túto udalosť takto: „9. decembra 1848 večer prišiel posol s tým, že sa celá Národná garda musí zísť v Gelnici. Ja s M. Schneiderom som bol vyslaný napred, aby som vybavil ubytovanie. Keď som šiel na Mestský úrad, zazrel som ako tam vyrábajú stovky nábojov. Opýtal som sa, na čo robia tie náboje. Povedali mi, že nepriateľ už tiahne na Košice a zajtra vyrazíme proti nemu. V nedeľu ráno sa postavilo na zhromaždisko 1500 chlapov, t.j. tri kompánie. Vyrazili sme smerom na Košice a v Košickej Belej sme prenocovali. V pondelok ráno sme dostali žold a vyrazili. Ešte aj stamadiaľ sme šli v dobrej nálade, ale keď sme sa priblížili k Čermelu, prišli na koňoch traja oficieri a začali kričať: Csak töltsenek - nabíjať, pretože sa blížil nepriateľ. Tu niektorí dostali strach, pretože nevedeli ani nabíjať. Veliteľ nás zaviedol na bitevné pole, kde sme mohli prísť o život, ale dobrý nepriateľ nás ušetril a vystrelil len pár striel a tak sme sa všetci zachránili.”
_____V roku 1871 bolo mestečko Mníšek nad Hnilcom v rámci reorganizácie prekvalifikované na veľkú obec. Národnostný zákon z roku 1867 zaručoval národnostiam určité práva, ale v skutočnosti sa začala silná maďarizácia, ktorej cieľom bolo vytvoriť na území Uhorska jeden maďarský národ. Obec dostala v roku 1873 názov Szepes Remete, a viacero obyvateľov si pomaďarčilo mená.
_____Podľa záznamov z roku 1865 mal Mníšek 2504 obyvateľov. Z tohto počtu bolo 1565 obyvateľov evanjelického, 935 rímskokatolíckeho a 4 gréckokatolíckeho vierovyznania. Podľa súpisu obyvateľov z roku 1869 mal Mníšek 2122 obyvateľov a 405 domov. V roku 1913 mala obec 1739 obyvateľov. Z tohto počtu bolo 1149 obyvateľov evanjelického, 557 rímskokatolíckeho vierovyznania, 5 kalvínov a 28 židov.

Úzkokoľajka


Viac informácii nájdete na: http://www.zeleznicne.info/

Sociálne pomery

_____Druhú polovicu 19. storočia opisuje obecná kronika takto: „Vo všetkých banských podnikoch celého okolia bola práca zastavená. Pracovalo sa len v pyritovej bani v Smolníku, kde baníci pracovali len za „hladové mzdy”. Niektorí si brali so sebou svojich desať až dvanásťročných chlapcov, ktorí boli však na prácu prislabí, preto triedili pyrit na haldách. Pracovná smena trvala dvanásť hodín. Prostredie bolo zdraviu škodlivé, preto nie div, že baníci sa len zriedkavo dožili 45 - 50 rokov. Ak niekto žil dlhšie, obyčajne trpel na astmu. Mesačný plat predstavoval 6 - 8 guldenov. Na Smolníckej píle a píle na Hrabliach sa tak málo pracovalo, že to nemalo vplyv na zlepšenie životných podmienok. Ani povozníctvo neprinášalo roľníkom dostatočný zárobok. Dovoz pyritu z baní a dosák z píly sa síce robil, ale prinášal len málo peňazí. Na záprah sa používali len voly, pretože kone boli veľmi drahé. Ak viezli pyrit, museli ísť prvý deň do Huty, druhý deň do Margecian a tretí deň sa vrátili domov. Podľa váhy odvezeného pyritu dostali asi dva zlaté. Kúpna sila obyvateľov bola slabá, o čom svedčí aj to, že jediný obchodník, ktorý sa pokúsil otvoriť obchod, vzápätí ho aj zavrel.”
_____Pretože polia vynášali len slabé úrody, výživa obyvateľov bola veľmi biedna. Dlhé mesiace sa živili prevažne zemiakmi so soľou. Mlieko k zemiakom bolo zriedkavou pochúťkou. Mäso mali len výnimočne. Ošípané dosahovali váhu najviac 70 - 80 kg. Okrem toho ojedinele na jeseň zabili ovce a hovädzinu si mohli dovoliť len zriedka. K vareniu a pečeniu sa používala väčšinou jačmenná múka, pšeničná múka sa používala len na Vianoce a Veľkú noc.
_____Aj oblečenie zodpovedalo ťažkým časom. Ak mládenec dostal svadobný oblek, musel si ho chrániť, pretože ho v ňom zvyčajne aj pochovali. Ženy a dievčatá nosili jednoduché kroje čiernej farby. Účesom dievčat boli vrkoče ozdobené rôznofarebnými stuhami. Následkom ťažkých životných podmienok sa zdvihla obrovská vlna vysťahovalectva. Z Mníška sa vysťahovalo okolo tristo občanov. Novým domovom sa pre nich stala Amerika a Sedmohradsko v dnešnom Rumunsku, kam odišli zväčša baníci.

Koniec baníctva

_____V roku 1832 bolo združenie hornouhorských ťažiarov nútené vyhlásiť, že vo svojich hutách zamení len rudy s obsahom medi vyšším ako 12 percent. Následkom toho bol veľký počet ťažiarov nútený zastaviť prevádzku, čo malo za následok prepúšťanie a o prácu prišlo 2000 baníkov. Nie všetky bane ale postihol úpadok. Na zhromaždení združenia mali hlasovacie právo len tie ťažiarstva, ktoré v predchádzajúcom roku zamenili určené množstvo medi. Hlasovacie právo v Mníšku mali ťažiarstva Starý a Nový Eidexen, Stirkenberg, v roku 1837 štôlňa Schiefer, Eidexen, Maria Himmelfahrt a v roku 1860 Maria Verkündigung a Schieferstollen.
_____V súpise baní z roku 1847 sa v Mníšku uvádzajú bane Anna a Johann Felder, Neue Christihimmelfahrt, Christihimmelfahrt, Catharina, Keillschegruben Felder, Emanuel Grube, Gotthilf, Discordia, Hilfgottes, Joseph, Julianna a Jacob, Johann Evangelist, Salamon, Neue Maria Verkündigung, Schieferstollen, Neue Maria Himmelfahrt.
_____V roku 1906 sa uskutočnil štrajk baníkov v Mníšku a okolí. Banský komplex (bane a banské polia) v Mníšku bol pridelený Pohornádskej uhorskej spoločnosti so sídlom v Slovinkách. Odtiaľ boli usmerňované otváracie práce v rokoch 1906 - 1910 na banských poliach Phönix a Buda. Výsledky však neboli uspokojivé, preto boli práce pozastavené. Pre nedostatok pyritu uhorská vláda nariadila v roku 1916 prieskum vhodných ložísk v Mníšku. Nájomníkom sa stal V. Strasser, ale pre nedostatočné zásoby sa prevádzka nerozbehla.

Živelná pohroma

_____V roku 1878 sa následkom výdatného dažďa pretrhla hrádza Uhornianskeho jazera a Smolnícky potok sa zdvihol tak, že voda začala brať stodoly stojace na „Krautguatn” (Kapustnici). Jeden majiteľ si chcel stodolu zachrániť tak, že ju oviazal reťazami a zapriahol voly. Musel ich však rýchlo vypriahnuť, aby neprišiel aj o nich.

Požiare

Pocasie